Šla mestom hudba vojenská
a stretla žienku ako kvet.
jaj, čože je to za ženská,
si muzikanti vravia hneď.
Vtom vietor odkryl nôžok lem,
až hudbu pichlo pri srdci,
len bubeník nič nevidel,
on kráčal celkom na konci.
On vidieť tiež mal za lubom,
no schovaný bol za bubon.
Bum, dunia údery na bubon,
bum, ľudia vybehli z domov von,
bum – bác vyrovnať rad,
pochodom vchod a priamo hľaď,
bumbadrasa, to je krása, bumbadrasa, bum,
bum – bác vyrovnať rad,
pochodom vchod a priamo hľaď,
bumbadrasa, to je krása, bumbadrasa, bum.
Tá žienka bola samý šant
a hneď sa dala do debát,
nuž a tak každý muzikant
si nechal od nej povedať.
Až prišiel na rad bubeník
a nastal nečakaný dej,
keď vyliezol s ňou na seník,
on vlastnú ženu spoznal v nej.
Jaj, vlastnú ženu Máriu,
čo videl v nej len ľaliu.
Bum, dunia, údery na bubon,
bum, ľudia vybehli z domov von,
bum – bác vyrovnať rad,
pochodom vchod a priamo hľaď,
bumbadrasa, to je krása, bumbadrasa, bum,
bum – bác vyrovnať rad,
pochodom vchod a priamo hľaď,
bumbadrasa, to je krása, bumbadrasa, bum.
V ten deň sa z jeho chalupy
po celú noc ozýval krik
a všetko bolo naruby
a tĺkol riady bubeník.
No vyhrala to nakoniec
tá zradná rasa Evina,
on prijal to za svätú vec,
že Mária je nevinná.
Však zlízla si to doslova
na bubne koža oslova.
Bum, dunia, údery na bubon,
bum, ľudia vybehli z domov von,
bum – bác vyrovnať rad,
pochodom vchod a priamo hľaď,
bumbadrasa, to je krása, bumbadrasa, bum,
bum – bác vyrovnať rad,
pochodom vchod a priamo hľaď,
bumbadrasa, to je krása, bumbadrasa, bum.
|
Leopold Haverl:
