DKeď som bol chlapec strapatý, košeľa D7samé záplaty,
vzal som si Gneraz do hlavy Emi, že detstvo D ma už nebavíH7.
Veď je to Emi pekná otraAva, keď každý Dti len dovrávaH7,
o ôsmej Emimáš byť v posteAli a ty sa Dcítiš dospelý.
V škole sa Emidrviť súveAtia, to radšej Dzmiznúť do sveta.
Zo sveta nepoznal som nič, len za domom pár koľajníc
a piskot jednokoľajky, ma stále lákal do diaľky.
Pri trati rástli moruše, svet sa mi vošiel do duše,
prstami dotknúť sa ho chcem, bol to môj sen.
Sotva som o nejaký rok vyrástol z detských topánok,
moruše práve dozreli, a bol som zrazu dospelý.
Nemal som túžbu nijakú, len rýchlo sadnúť do vlaku,
na vlastnej koži skúsiť svet aj keď to môže pyšne znieť.
Tak som sa pobral za diaľkou tou našou jednokoľajkou.
Cesta to bola ďaleká a vlak ma viezol ktoviekam,
raz rýchlo a raz pomaly a mňa len diaľky lákali.
Ten pocit proste nechápe kto chodí prstom po mape.
Vtedy som tušil dnes už viem, bol to môj sen.
Dnes mám tú cestu svojich snov už skoro celú za sebou.
Už nevozím sa po trati, veď lístok dávno neplatí.
Na chuť a vôňu krásnych žien si sotva matne spomeniem,
keď večer ležím v posteli a som až príliš dospelý.
Nebola veru zo zlata tá moja cesta kľukatá.
Ach, môcť tak sadnúť do vlaku na starú jednokoľajku
a nemať zasa celkom nič, len za domom pár koľajníc.
Mať znovu srdce nevinné, tak ako oči mamine,
do diaľok hľadieť každý deň, ešte raz snívať ten svoj sen.
|