V nAmioci ma budí detský kašeĺ,
v noci ma budí detský plH7ač,
hĺAmiadanie krupicovej kaše
a súboj s tmou o vypínH7ač,
jDmia ale nemienim sa pAmiohnúť,
Dmiani sa veru nepohnAmiem,
slDmiabo ste ma, mamko, ohýbAmiali,
ja sGám sa už teraz, vprostred nFoci, neohnAmiem.
Našťastie deti kričia:"Mama!",
vedia, kde hĺadať útechu,
príroda čo-to rieši sama,
to býva základ úspechu,
žena hneď hypnoticky vstáva,
ďalej spí, a pritom funguje,
jedno kŕmi, druhé cikať dáva,
spiaca žena v jednom švungu je, je, je, je, pa pa pa ...
Nemôžem odtrhnúť z nej oči,
s láskou ju tajne sledujem,
šikovne sa zvŕta a točí,
vôbec nič ju nedeprimuje,
chcem, ale nevydržím čakať,
kým obnoví tu kĺud a mier,
žena spí a asi ani nevie, ako musí makať,
a mňa uspáva mixér, ktorý vrčí spoza dvier, jé, jé.
Ráno mi budík v uchu brní,
ráno je ako zaucho,
žena vyzerá, že ešte chrní,
a ja s aktovkou pod pazuchou
deriem sa spod periny k dverám,
cez kúpeĺňu prebíjam sa vpred,
prostriedky príliš nevyberám,
ide tu o lepší, krajší svet.
Spiaca žena pootvorí oči,
s láskou ma tajne sleduje,
vie, že necúvnem a nezabočím,
aj keď práve nenapredujem,
vie, že by pristal mojím perám
úsmev, keď kliesnim cestu vpred,
vie, že prostriedky nevyberám,
vHie, že prostriedkov nEiet.
|