|
|
Moonsorrow - Tulimyrsky Moonsorrow - Tulimyrsky |
tlač |
edituj | | Rok vzniku: 2008
Poznámka: Preložil Olensmask
Pesničku videlo 1574 návštevníkov.
Kvalita : bez hodnotenia
Hodnotilo ľudí: 0 ohodnoť aj ty | |
*** Autor textu: Moonsorrow *** Autor hudby: Moonsorrow | Ohnivá búrka
[1]
"Pamätám si, ako som pozeral tej noci von oknom. More bolo pokojné a nebeské hviezdy zakrývala tenká závojovitá hmla. Pobrežie bolo tichšie ako inokedy, ale ja som nezaspal. Pozoroval som, ako sa vtáky trasú na vetvách; čudoval som sa, prečo sú také nepokojné, celkom akoby na niečo čakali. Neskôr som pochopil, že k nim šepkala smrť, celkom, akoby bola šepkala aj k nám, keby sme boli poznali jej jazyk."
[2]
"Ešte pred príchodom rána dorazili. Šesť dlhých a úzkych krásne vyzdobených lodí sa vykreslilo pod hmlou míľu od toho okna, z ktorého som ich pozoroval. Sledoval som, ako sa ozbrojení muži jeden po druhom brodili k brehu a zažínali oheň na svoje fakle; a najprv boli potichu, rovnako ticho ako aj breh. Zhasol som sviecu v okne dúfajúc, že si ma muži ešte nevšimli, a utiekol som."
Zbrane vpred! Fakle vpred! Teraz choďte a ničte! Všetko podpáľte!
Súcit nebrať, každého osadníka zabite!
Zanechali ste svoje domovy, aby ste sa pomstili, to urobte a naplnte svoj osud!
Priali ste si krv, teraz sa ňou sami pomažte!
More odráža vysoké plamene, draky ležia hrdo uprostred všetkého.
Pozorujú ničenie, sledujú sekery a meče zabijákov.
Niekto ujde, vytrhne šíp zo svojho chrbta. Tak mnohí sa potopia v stope krvi.
More odráža vysoké plamene, slnko sa do čierneho ducha ohňa zahalí.
Tak sa dvíha... ohnivá búrka!
Čiernu krv chrlí!
Oblohu maľuje... ohnivá búrka!
Plameňmi zem olupuje!
[3]
"Bola to výprava z pomsty, hoci som to nevedel ešte vtedy. Muži boli z tej istej dediny, z ďaleka z druhej strany mora, kam sme roky predtým zaútočili... a spomínam si, ako jeden z nich vtedy zostal urobiť obchod s naším ľudom; zradca, ktorý sa nechcel vrátiť k vlastným, a my sme kúpili od neho kľúč k zahubeniu jeho ľudu."
Rabujte! Znásilňujte!
Ráno sa belie v diaľke.
Po púti už muži so svojimi mečmi.
Nevidieť tu človeka.
Bez ochrany je dedina, nikto to netuší.
Rýchly útok svitanie posiela, už domy jeden za druhým horia.
Deň krátkym pre mnohých môže byť. To si každý pamätá, o čom sa neskôr bude rozprávať.
Keď prišiel, keď videl ako stropy domov horeli, videl ako drahí padali.
Nezložili sa zbrane. Ústami zomierajúceho o tom, odkiaľ prišli.
[4]
"Nebolo u nich veľa preživších. Túžbu po boji však mali a nové meče sa dali vždy ukovať. Počas trvania zimy a jari postavili šesť lodí, najveľkolepejších aké kedy kto videl, a zoskupili do nich mužov zo všetkých im spriaznenych dedín, tridsať mocných severanov do každej. Ich lode sa nebali mora a samotní muži sa nebáli ničoho."
Tak sa muži dávajú na cestu
a ľud na brehu čaká, ktovie, možno v strachu.
Výkrik sa už do diaľky nesie, teraz veslujte!
Tak plní odvahy mladí čakali na svoju chvíľu.
Keď sa ústím úžiny z prázdna búrka zdvihne,
Bez námahy strhne aj silný sťažeň do vĺn.
Do severného vetra Orm už v hneve kričí.
Túto loď nepotopíš! Muži chopte sa lán!
[5]
"Možno to bol niektorý z ich bohov, ktorý priviedol prekliaty vietor, sužujúci pobrežie celé leto, napokon k upokojeniu. Nikto z nás nečakal, aká skáza nás kvôli tomu postretne; pamätám si iba, ako niekto preklínal to, ako má statok kvôli hmle zoskupiť späť do ohrady. Ale vtáky vedeli a zostali ticho a počúvali."
Niet tak tichého mora.
Pozri sa na more, pocíť tiaž vody.
Akú zlobu na svojom vrchu nesie.
Na tamtých lúkach zelených je pokoj ako v smrti.
Pohyb sa zastavuje. Hmla na poliach ťažká leží.
Čoskoro sa deň už zošerí. Nie je vidieť na more.
Na námestí sú niektorí ešte vo svojom obchode.
Časť asi zostala ráno doma.
Kdesi ovca zarmútená žerie svoje seno.
Pri nej pastier hladný a nepokojný.
Hustá hmla neumožňuje nikomu cestu.
Nikto nevie, čo more na cestu privádza.
[6]
"Tej noci, keď som zapálil sviečku v okne, nezradila ma, aj keď verím, že by to tak malo byť. Spomínam si, že som pozeral, ako sa fakle jedna po druhej zasvecovali, ale muži samotní na niečo čakali; a rozprávali sa. Bežal som do blízkych kopcov nezobúdzajúc nikoho a dúfal som, že sa zobudia sami a budú vedieť ujsť. Neprišli tí muži za mnou, neprišli ani za nikým z tých, ktorí čoskoro dostanú svoju smrť"
Zúrivosť žiari z pohľadov, stretáva sa so strachom.
A dom jeden za druhým horí.
Nosič kríža teraz krv na jeho plášti.
Ak sa len zlato nájde, zoberie sa.
Rabujte! Podpaľujte! Zabíjajte! Teraz sa pomsta pozbiera!
[7]
"Vyhnanec, ktorého hľadali, prišiel kedysi na naše brehy spolu s lúpežnou výpravou, do jedného z tých blízkych miest, ktoré často navštívujú obchodníci. Bol to silný bojovník, ale nestaral sa o slávu, preto ho zlato zaslepilo.
A dorazil neskôr k nám, ponúkajúc nám možnosť vyrabovať bohatstvá jeho národa; a my sme mu zaplatili z tú vedomosť, ktorú nám dal"
Teraz ten, ktorý odišiel na svoje cesty, nakoniec nachádza dedinu.
Meč v pošve spočíva, ligoce sa na slnku.
Z krčahu pije, dlho rozpráva.
Mnohí sa zaujímajú o reč zradcu.
Odniekiaľ spoza mora sem prišiel.
Za morom nechal svoj rod.
Chvíľu váhal, hladil si vrkoč.
Sotva sa rozhodne vrátiť späť.
Jeho rod má peniaze, to hovorí.
A dychtivý dedinčan ho ochotne počuúva.
Ešte do svojej jamy spadne, to ešte nevie.
Každého netvora si smrť vykúpi.
[8]
"A toho rána, keď sme skladali na vodu a usmerňovali zradcu, ktorý urobil obchod s naším ľudom, z dediny, odišiel od nás. Sám som ho videl, keď kráčal od posledného domu už pol míle, na pleciach vak zlata, ktorý sme mu dali; a preto viem, že títo muži, ktorí na nás zaútočili z tej dediny, ho odvtedy nikdy nenašli."
Krv zradcova je naša!
Dostaneme ju, hoci by všetko bolo treba podpáliť.
Dostane za to zaplatené, čo predal.
Do pekla ten, ktorý odvrhol svojich bratov, upadne.
Ani to nikto nevie, nemohol vidieť.
Keď už v diaľke zem povolala blázna.
Záver pre jeho príbeh, dostal tichú hanbu.
[9]
"Neviem, koľko dní odvtedy som strávil vo svojej skrýši, pretože dym ležiaci nad horiacimi domami zakryl slnko; a tie domy horeli dlho. Možno odišli svojimi loďami už toho istého večera, ale ja som sa neodvážil vrátiť do dediny ešte ani vtedy. A na brehu bolo stále ticho, keď ohnivá búrka nakoniec ustala; ale ľudia boli mŕtvi a vtáky odleteli preč."
Čoskoro tancujú plamene samé.
Samé zostane krásne pobrežie pod oblohou.
Tiché hojí svoje rany.
Tak sa na cestu skladajú lode.
Nesie sa kdesi zlomený zvuk.
Niekde si muž sám pri veslovaní spieva.
Vrecká plné, na východ.
Blkot ohňa ukazuje nočnú cestu.
Len blkot ukazuje nočnú cestu.
Tak nás vietor domov privedie. |
| |
Moonsorrow:
