Keď odchádza priateľ,
horko je na duši,
pri odchode chlapom
plakať sa nesluší.
Preto miesto plaču
pesničku posplietam.
môj priateľ Edinko
odchádza bohvie kam.
Priateľ ako priateľ,
ten môj je štvornohý,
spolu sme chodili
pri Hrádku do hory.
Úteky na lúke,
prechádzky ulicou,
vedľa mňa sedával
pri vode s udicou.
Tešil sa návratom,
prvý bol pri dverách,
spolu s ním po nociach
nik nemal z tieňov strach.
Prinášal svetielka
aj tam, kde bola tma,
pohľadom vyjadril
myšlienky zvieraťa.
Tak priateľ môj milý,
pober sa na cestu,
strojvodca, majster čas,
vybral ti nevestu.
Pôjdete do kraja
s modravou oblohou,
so sebou zabalíš
spomienky na domov.
Počkáš tam na všetkých,
ktorých si opustil,
staneš sa pomníkom
štvornohej hrdosti.
Farebná spomienka
pomaly umiera,
preto ti v myšlienkach
pesničku posplietam.
A keď mi majster čas
zazvoní konečnú,
na slávnosť poslednú
posteľ mi prevlečú.
Budeme konečne
slobodní v našich snoch,
to naše tajomstvo
priznáme v oblakoch.
|