Raz princezná sa dívala
zo zámockého obloka
a ako sa tak dívala
jej padol vojak do oka.
On pred palácom držal stráž
a v princeznej hneď vzbĺkol cit
a zavolala: „Vojak náš“
a začala to naňho šiť.
No musela sa zmieriť s málom,
ten vojak nehne ani svalom,
keď princezná ho osloví:
„Ach, čo je s ním ?“
Ach, to je s ním, ach to je s ním,
že je iba cínový,
ach, to je s ním, ach, to je s ním,
že je len cínový, cín.
Háau, háau, cínového otca syn,
mňáau, mňáau v tele má len cín,
vŕŕŕ , haf, haf.
Ej dziny, ej dziny, ej dziny dzin,
ten vojačik bol cínový,
cínový, cínový, ej dziny dzin,
mal v tele iba cín.
No princezná nič netuší
a vojačikov pyšný vzhľad
ju ešte viacej rozruší,
on trúfa si ma nemať rád ?
Veď ja viem vábiť ešte viac,
ten vojak hneď sa rozvraví
a vybehla von pred palác
a dala mu bozk žeravý.
Čo zdá sa nik nepochopí,
jak snehuliak sa vojak topí,
kto nám to teraz obnoví ?
Ach, čo je s ním ?
Ach, to je s ním, ach to je s ním,
že bol iba cínový,
ach, to je s ním, ach, to je s ním,
že je len cínový cín.
Háau, háau, cínového otca syn,
mňáau, mňáau v tele má len cín,
vŕŕŕ , haf, haf.
Ej dziny, ej dziny, ej dziny dzin,
ten vojačik bol cínový,
cínový, cínový, ej dziny dzin,
mal v tele iba cín.
|
