Počul som žalospev, pohanskú hymnu bratov, posledný krát,
V agónii umierajúcich, nezmyselne zabitých, krížom spasiteľa.
Moja duša povstala z krvi, tvojho strachu z tmy,
Kalich slepoty je naplnený prázdnotou,
Pohŕdam svetlom sviece, ktorej voskom je smrť
Moje ruky sa nezopnú, moja myseľ sa nepodrobí.
Melancholický chór smrti, znie pod pohanským slnkom,
Meč sa dožaduje krvi, v mene nikoho,
Slzy zúfalých pohanov, ktorí stratili aj samych seba,
Ich plač je doprevádzaný zlovestným zvonom kostola,
Zobuďte sa, bratia, priatelia, teraz predsa nesmiete zomrieť,
Musíme brániť svoju materskú zem,
Zostal si sám, môj synu, bohovia ti ukážu cestu
Ale ako mám prekonať tento smútok?
Nikdy sa nevzdaj svojho cieľa!
Ten deň vláda Knihy sa zmení na prázdny prach,
Falošná svieca zhasne a meč zhrdzavie,
Objaví sa svedomie so znakom múdrych
strach priniesol temno do myslí, koreňov času
Ja som pohan a kresťanstvom opovrhujem!
I see the dead bodies, thousands of Slavs, who died for us, the pagans,
My heart is squeezed by grief. Chistian! The Judgement shall punish thee!
We shall avenge our brothers! My folk arise!
Prepukám v plač, keď cítim krv svojich synov,
Lúky poškvrnené smrťou, akoby zomrela časť zo mňa,
Ty si posledný, do ktorého vkladám nádej.
Ty si zostal, aby si bojoval za česť pohanov,
ktorých dôstojnosť bola pošľapaná šelmou,
Prichádzajúcou v mene Ježiša Krista.
Proroctvo štvrtého jazdca sa skrývalo v ruži,
Padnuté lupene znamenajú pád najčistšieho žrebca,
Tŕne značia bolesť múdrosti, ktorá bola tak úzka,
Nikdy sa neznížim k tomu, aby som objal tieň sviece...
Nikdy!
|
