September, Tebe prvému z jesene vzdávam hold,
Obdobiu zo všetkých najväčšiemu.
Keď prichádza hrom a obloha sa zatiahne,
A kvapky dažďa pomaly padajú.
Umierajúce slnko, skryté za oblakmi,
keď Perún búrku prebudí,
S posledným blesku zablysnutím,
Príroda sa prebúdza k životu.
Keď tiene boli zvolané a mrchožrúty hľadali svoju korisť,
Jeseň dosiahla rovnodennosť a slzy boli odplavené,
Pravda sa zdala byť krutá a slová strácali význam,
Lovci súmraku na svojom temnom zhromaždení.
Padá noc a obloha sa zatemňuje,
September vo svojej najväčšej kráse...
Príroda dala a svoje si aj vezme.
Padá noc berie to, čo patrí dňu,
Vo vytržení mizne všetko svetlo...
Príroda dala a svoje si aj vezme.
Ako tlejúce uhlíky, tvoj život sa mení na kúsky popola,
Ktoré odnáša vietor,
Bolo ti sľúbené vytrvať, no rozplývať sa ako svetlo v slepote.
Posledné sekundy odpočítavajú čas, ktorý ti zostáva
a príroda plače v smútku za svojim synom.
A to, čo predtým také skutočné sa zdalo... Teraz je iba sen.
Jesenná rovnodennosť
Hodiny utekajú ako okamihy, v očakávaní smrti tak sladkej,
Na pravde už viac nezáleží, duša spieva svoj žalospev,
Žalm o živote jedného človeka, spísaný krvou
do knihy mŕtvych mien, Október v nedohľadne.
Padá noc a mrchožrúty sa zhromažďujú,
September im ponúka svojho zblúdilého syna...
Príroda dala a teraz si to berie späť.
Padá noc, rovnodennosť je naplnená,
Mrchožrúty sa nasýtia...
Príroda dala a už je to navždy preč.
Priamo, súmraku do náruče, keď sa obloha ebenom zafarbí,
Slepec hľadá svoj zrak, no v zúfalstve padá k zemi,
Stromy večnej jeseni vzdávajú hold a rieky zabudli tiecť,
A ja sám, Moje ja, jej vlastné, sa rozpamätávam k rozumu.
Sýrius najjasnejší svoju hviezdnu bránu otvára
A nadpozemská smrti silueta ticho očakáva
Priamo, súmraku do náruče, keď sa obloha ebenom zafarbí,
Oddávam sa týmto posledným sekundám, zajtrajšok pre mňa mŕtvy...
Boh je mŕtvy a jeho stvoriteľ opäť ožil
|
