Kde sú tie hranice sobectva
človek snáď nie je len zvrátená hmota
nie je len zviereťom,
čo pudovo bez rozmyslenia po všetkom čo chce,
svoju ruku zťahuje.
Snáď ešte nestrácame vzájomne
k sebe vieru v sebe zahladenie.
Bez súcitu, odcudzenia
Tvoríme si každý vlastnú klietku
Životy plynú ako oblaka oblohou
Na každom je, zvoliť si spôsob
Mraky čo zmohutnia, preletia, zmiznú
Raz sa oddelia, potom splynú
Narozdiel od nich však človek má volbu.
Byť tým, čo získava na úkor ostatných?
Kde stratila sa rovnosť voči svedomiu.
Prečo človek správa sa tak,
ako nechce sám,
aby ostatný k nemu sa mali.
Pre lásku k sebe?
Pre svoje pohodlie?
Len pre svoje dobro,
bez výčitiek svedomia
Uspokojiť ambície,zabiť v sebe ľudstvo.
Sťahujem ruky a volám
Keď už sedmikrát vstávam,
z prachu potom čo ma zrazil priateľ.
|