Drustevňička
Na jednim valaľe, na visokim brižku,
stoji veľke drustvo s veľku drustevňičku.
Nohi ma šedzmički, gumaki petnacki,
bo dobre tancuje aj bez valaški.
A kec nocka prijdze, nikto ju ňevidzi,
u mišočku sebe pšeňičku nanoši.
A kec ňit pšeňička i bandurki dobre,
šak šviňu vichova i kurki nehladne.
Bulo vam dakedi na drustve šickoho,
teraz tam už roki ňevidno ňičoho.
Bo ta drustevňička bars mocno šikovna,
co vidzi, to bere, ciganom še rovna.
Pritim furt hutori, že je bars chudobna,
že skoro ňič ňema, že už skoro žobra.
Že chata, mercedes aj zlate persciňki,
že pre ňu ňič ňeje, bo to že furt vidzi.
Raz še pochvaľila, prišľi kamaraci,
na žoltim motoru žeľene švihaci.
Vžali jej mercedes, persciňki i chatu,
pohutorili s ňu a vžaľi so sobu.
Na ručkoj už noši žeľezne obručki,
spojene s lacočkom, zlato už ňevidzi.
Bivaňe ma zdarma, ľem oblačok mali,
vonka vijsc ňemože, bo je za mrežami.
Z toho ľudze mile poučene pľiňe,
kto kradňe jak straka, muši znac, co dze je.
Ňedac še ulapic, za mreže posadzic
a pri tim rozdumac, jak še obohacic.
Bo to ňe moja mamka, ňe Pali ?
Bo moja mamka robi v Bukože.
|