Chcel si mi krásu darovať v snoch,
ja som ťa dávno zabudol sniť,
môj majetok s pominul v dňoch,
keď som si myslel, že začal som žiť.
S nádhernou piesňou chodil som spávať,
opojným vínom mámil si zrak,
s bozkami dievčat smel ráno vstávať,
bol som im v láske perfektný žiak.
Len príliž rýchlo skončilo leto,
zostal som zrazu úplne sám,
uplynul šepot a rúk už nieto,
bozky sa stratili, nevedno kam.
Zostal som sám na prahu rána,
môj mešec zrazu deravým bol,
priatelia moji, ach aká to rana,
odišli a nik mi nepomohol.
Chladné mám líce a v srdci hlad,
hľadal som nádej pre spústu vín.
Jediné, čomu mohol byť som rád,
že som sa stal pastierom svíň.
Tak teda idem k otcovi, a poviem
"Otče, zhrešil som.
Odpusť mi, prosím, mnoho vín,
veď vidíš, aký biedny som."
Môj otec mával vždy veľa sluhov,
a každý bol u neho rád,
nedával nikdy priveľa sľubov,
no nikdy nik u ňho nepoznal hlad.
V to ráno krídla boli tak krásne,
sloboda zdala sa jediným snom.
Teraz však vidím vec celkom jasne,
prešlo už víno, ja zas triezvy som.
Tak teda pôjdem a hoc iba sluhom
na dvore otca zostanem žiť,
zaťatý v práci za orným pluhom,
šťastie si môcť zas raz vydobyť. |