Keď som bol malý,
vždy pri mne utekal,
zázračne rýchly kôň,
čo mohol lietať,
lebo biele krídla,
dve biele krídla mal.
Tak sme sa hrali,
keď som ho odviazal,
mohli sme z domu zmiznúť,
túlať sa a preskakovať múry,
s ním som to dokázal.
Len s ním, kam šiel,
len s ním, kam šiel,
len s ním, kam šiel,
len s ním.
Len s ním, nádherným,
tichým, nádherným,
s ním chvíľu ísť.
Ušiel zo starej hry
a nikto nevie kam,
odvtedy zabudol som
ako chutia ukradnuté hrušky,
už dočiahnem ich sám.
Po ceste tajnej
sa občas vráti k nám,
v obloku zjaví sa
a ihneď zmizne,
kôň, čo vedel lietať,
už sám len utekám.
Kam šiel, kam šiel,
kam šiel, kam šiel,
kam šiel, kam šiel,
kam šiel.
Len s ním, nádherným,
tichým, nádherným,
s ním svetom ísť.
Len s ním, nádherným,
tichým, nádherným,
s ním chvíľu ísť.
|