Tejto jari na lúčine
vyrástla tiež púpava,
v svojej pýche obzerá sa
doprava i doľava.
Pozerá, že žiaden z kvietkov
povedľa, čo rozkvitá,
nemá takej hlávky krásnej
žltučkej sťa zo zlata.
A tak našej púpavienke pyšnej
zachcelo sa byť var kráľovnou,
pohŕda už všetkým, čo je vôkol,
kvietkami i lúčkou zelenou.
Pozabudla v svojej pýche,
že jej hlávka zo zlata,
po čase sa v páper zmení
a že bude strapatá.
O pár dní, keď vetrík prišiel,
povial, fúkol do trávy,
biele vlásky v okamih
spadli z pyšnej púpavy.
Bez okrasy ona tam dnes stojí,
nikto si ju, nikto nevšíma,
takto skončí veru každá pýcha,
každý, kto ju v srdci má.
Bez okrasy ona tam dnes stojí,
nikto si ju, nikto nevšíma,
takto skončí veru každá pýcha,
každý, kto ju v srdci má.
|