Už pár jarí, už pár zím,
chodievam sem za tebou,
odnášam si zakaždým
striebro tvojich úsmevov,
úsmevov.
Chodím k tebe už pár liet,
dívam sa ti do očí,
nachádzam v nich odpoveď
na otázky storočí.
Kam sa náhlia tvoje vlny, rieka,
čo mi šepká príbeh tvojich vôd,
od vekov tu majestátne plynieš pre človeka,
ty si jeho chvenie a jeho pevný bod.
Trúbi loď a jej biely driek
hneď sa v diaľke vynorí,
chcem s ňou brázdiť chrbty riek,
chcem s ňou plávať do morí,
do morí.
Preto dlho už môj zrak
láka tvoja hladina,
hmm, každé more, je to tak,
vždy sa riekou začína,
vždy sa riekou začína.
Kam sa, rieka, náhlia tvoje vlny,
kam ich ženie neúprosný prúd,
mám len jedno želanie,
viem, rada mi ho splníš.
Všetkým, ktorých spájaš
vždy dobrou matkou buď,
vždy dobrou matkou buď,
vždy dobrou matkou buď.
|