Deň
ako vták
preletí životom,
má bledú tvár oblakov.
Svoj
sen si v nás
odloží na potom,
až nás rozdelí pár slov.
Deň
ako vták
z farebných pohľadníc.
Deň
ako tieň
preletí
a vždy má aj pre nás
mnohokrát len chladnú dlaň,
ako súmrak bez farieb, odretý.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
Deň,
každý deň,
niečo v nás zanechá,
kým odletí ako vzdych.
Je v ňom čas stratený
ako kameň pod vodou,
niečo končí, niečo má iba prísť.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
A tak život ako vták
si lieta v nás,
plný dúhového šťastia,
plný fráz.
Oklame len tých,
čo chcú
pred krídlami dní
vždy ujsť,
život má každý deň aj tieň.
Deň
ako vták
preletí životom,
má bledú tvár oblakov.
Svoj
sen si v nás
odloží na potom,
až nás rozdelí pár slov.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
Viem, vždy od rána
deň býva brána,
brána do snov,
do ktorých chcem ísť.
|
Marcela Laiferová:
Marcela Laiferová:
Jana Kocianová:
