Tieň nástenných hodín,
tikot už meria čas,
viem, márne sem chodím,
ticho, za oknom mráz.
Pár pretúlaných nocí
a premárnených dní,
mám taký zvláštny pocit,
tvoj pohľad vlažný,
unikáš mi, unikáš mi.
Závidím
kvetom, že šíria vôňu lúk,
tichých lúk,
nevýslovne závidím,
všetkým, čo šíria dotyk rúk,
tvojich rúk.
Môcť vziať taký kvet
aspoň raz do dlaní,
mať tak malý šíp,
ktorý ťa poraní,
aj Amor sám
bol by tiež rád.
Noc si do rúk dýcha,
nemá na teplý plášť,
noc, krátka a tichá,
kropí ju chladný dážď.
Pár zabudnutých očí,
čo stále blúdia tmou,
srieň na tvojom obočí,
tvoj pohľad vlažný,
unikáš mi, unikáš mi.
Závidím
aj tým, ktorým dych tvojich úst
zarosí,
nevýslovne závidím
tomu, kto o pár nežných slov
neprosí.
Len pár tichých slov,
chvíľu zas v mlčaní,
mať tak malý šíp,
ktorý ťa poraní.
Však šíp nemám,
len zhlukom iných vád
každému závidím,
kto má ťa rád.
|
Karol Duchoň:
Karol Duchoň:
Karol Duchoň:
Karol Duchoň:
Karol Duchoň:
